Stanislava Vlk Vlčeková

choreografka, tanečnica a performerka

Tvorcovia vidia v klasickej dráme pravdepodobne okrem kvalitného textu aj opakovanie sa vzorcov, ktoré sú pre čas charakteristické. Ale neviem, či sú to výhody, možno iba ďalší pohľad na opakované pravdy, lži a iné vzorce drámy. Sú to však krehké hranice medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Klasická dráma je edukatívna, vytvárala archetyp spoločnosti a aktualizovať ju je prirodzené.

Súčasná dráma nie je pre slovenské divadlá veľmi atraktívna. Kde je problém? Ktovie. Možno by pomohlo, keby kamenné divadlá ponúkali režisérom možnosť uvádzať novú drámu systematickejšie. Je to proces, pravdepodobne aj otázka prežitia divadla, je za tým risk a rešpekt k publiku (?) aj napriek tomu, že aj v súčasnosti vidíme minulosť, a zároveň sme súčasným bližšie k budúcnosti. V podstate platí, že námety klasickej a súčasnej drámy nemožno izolovať. Chodíme do divadla. To, čo uvidíme, závisí od spôsobu spracovania a pohľadu tvorcov. Bez minulosti sa človek nepohne ďalej do súčasnosti, to je základ kognitívneho myslenia. Je zem plochá? Je toto tvrdenie ďalším simulakrom? Nie. Divadlo je tým ďalším simulakrom.

Max Sobek

divadelný influencer

Už od svojej podstaty dokázala klasika svoju relevanciu tým, že prežila desiatky až tisícky rokov. Odhliadnuc od často podnetného čitateľského zážitku však neponúka záruku vytvorenia kvalitnej inscenácie v súčasnosti. Ak „klasiku“ nevnímame len ako textový základ, ale aj ako tematické východisko či štrukturálny predobraz, nájdeme len zriedkavé príklady, kde by na pozadí nejakého dnešného výsledného divadelného tvaru klasika nebola. Z posledného obdobia spomeniem inscenácie Jak jeleň budeš si tam chodiť z SKD Martin, vychádzajúcu z textov a poetiky P. O. Hviezdoslava, Outcast podľa prózy Stefana Zweiga od zoskupenia Slzy Janka Borodáča alebo Happy End od Uhlu_92 vychádzajúci z antických mýtov.

Bavme sa teda o východisku z dramatického textu nežijúceho autora, ktorým sa inscenačný tím vyjadruje k súčasnosti. Často to funguje, rovnako často nie. To pramení podľa mňa práve z prílišného spoliehania sa na dávnu kvalitu bez jasnejšej predstavy o vyznení diela dnes. Napríklad Krvavá svadba v Činohre SND je príkladom, kde ťažko nájdeme dôvod, prečo nás dnes má zaujímať milostný trojuholník so „zvláštnym magickým prídavkom“, hoci sa pozeráme na remeselne kvalitné divadlo, ktoré má však rovnaké vyznenie v roku 2024 ako pred uplynulou dekádou. (Za to môže Lorca, nie Luterán.) Naopak, martinské Tri sestry naliehavo volali po vnútornej slobode jednotlivca aj v roku 2021, keď mali premiéru. (Za to môže Amsler, nie Čechov.)

Dobrým znakom je, že z repertoárov sa vytrácajú muzeálne inscenácie bez reinterpretácie či aktualizácie. Vzniká veľa „súčasnej drámy“, no tá by tu bez klasiky nebola. Jej vplyv cítime v námetoch, štruktúre či v popieraní samotnej klasiky. Vyvstáva mi teda otázka – kde sa končí klasika a kde sa začína súčasná dráma?

Uršuľa Turčanová

dramaturgička

Ako dramaturgička sa stretávam s inscenovaním klasických predlôh aj hier súčasnej drámy. Klasické hry sú archetypmi divadelného kánonu, divadelníckeho podvedomia až nevedomia. Podobne ako mýty či rozprávky sa so železnou pravidelnosťou objavujú v dramaturgických plánoch, aby boli nanovo interpretované. Výhodou ich všeobecnej znalosti u diváctva je možnosť sústrediť sa slobodnejšie na tvorivý výklad, ktorý vo výsledku môže priniesť takisto silnú rezonanciu v súčasnosti.

Text súčasnej drámy potrebuje prejsť niekoľkými sitami, najmä keď ide o prvýkrát inscenovaný text. Niektoré texty vznikajú priamo pre konkrétny inscenačný tím, niektoré sú vybrané pre ich silu výpovede, niektoré už úspešne prešli niekoľkými inscenovaniami. Niektoré sú divadelným apelom a doslova zahorúca zachytávajú súčasnosť. Príkladom je Kurejčikova hra z roku 2020Urazení.Bielo(rusko)z epicentra bieloruskej revolúcie, ktorú autor napísal doslova za pár týždňov a za ďalších pár týždňov už štafetovo obletela svet.

Keď však ideme k meritu veci a odmyslíme si praktické okolnosti ako napríklad záujem mať v repertoári klasiku pre študentstvo alebo inscenovať súčasnú vec pre dostupnejšie výtvarné riešenie, tak prvotným zámerom tvorcov je nájsť v hre impulz, volanie, magnetickú príťažlivosť. A je takmer jedno, či ide o súčasný, alebo klasický text.

Lukáš Kopas

dramaturg, divadelný historik

Aktualizácia klasiky poskytuje z môjho pohľadu tvorkyniam a tvorcom výnimočný priestor na dialóg medzi minulosťou a prítomnosťou. Klasické texty sú ako archeologické náleziská – známe, no stále neprebádané. Umožňujú uchopiť konvenčné kontúry a naplniť ich súčasným obsahom, čím vzniká napätie medzi stabilným a prchavým. Aj keď mnohé klasické diela vznikli ako reakcia na svoju dobu, dnes vo všeobecnosti ponúkajú väčšiu mieru univerzálnosti, do ktorej možno „vpísať“ súčasné témy. Tvorkyne a tvorcovia majú možnosť zároveň uctiť, ale aj spochybniť kánon, čím vytvárajú vrstvu kritickej reinterpretácie. Ide aj o istú dramaturgickú stratégiu – klasika je pre divadlo bezpečný prístav v turbulentných časoch. Má meno, minulosť, váhu. V konečnom dôsledku je však aktualizovaná klasika výpoveďou o súčasnosti – ibaže so silou, ktorú jej prepožičala história. A práve v tejto kombinácii podľa mňa spočíva jej lákavosť.


číslo 4, ročník 19, ISSN 2989-3666