Iveta Škripková

Všetky jubileá majú svoj význam. Podľa mňa je pre nás všetkých dôležité spojenie minulosti, prítomnosti a budúcnosti. A odhaľovanie neviditeľných súvislostí, ktoré sa vinú cez všetky tri časové periódy. Oslavy sú iná kategória. Závisia od politickej moci. Avšak uvedomenie si, že aj pred nami žili ľudia, čo tvorili a všeličo vedeli… a že my sme tu tiež len na okamih, je veľmi podstatné. Jubileá majú význam (závisí od ich výberu), lebo je dôležité poznať minulosť a vedieť, že raz aj my budeme „len“ minulosťou. Odborná pamäť a generačná kontinuita sú predpokladom pre profesionálne myslenie a hľadanie zmyslu našej práce.

Dominika Široká

Nedávno sme v Nationaltheater Mannheim oslávili rok od otvorenia nášho provizórneho divadla počas generálnej rekonštrukcie hlavnej budovy. Viem, nie je to možno jubileum v úzkom zmysle slova, ale bolo dôležité si pri tejto príležitosti uvedomiť, čím všetkým  sme si posledný rok vlastne prešli: bývalé armádne kino sme premenili na moderné divadlo, sprevádzkovali divadelný bar, uviedli do chodu točňu, hrali – napriek rôznym logistickým výzvam – v repertoárovom režime, zrealizovali desať premiér, celý rad oprášených prenosov, jeden medzinárodný festival a celú kopu podujatí. Ročné narodeniny tak boli momentom zastavenia sa rýchleho kolotoča divadelnej sezóny a ponúkli priestor rekapitulácii, reflexií a ocenenia toho, čo sa podarilo. A aj keď už nové divadlo „šlape“, toto všetko nebola samozrejmosť.

Martin Kotúček

Výraz „jubileum“ sa mi viaže najmä k inštitúciám (od manželstva až po Pamiatkový úrad), no tie sú v slovenskom prostredí prevažne synonymom beznádeje a diletantizmu (hoci verím, že existujú aj svetlé výnimky).

Čo sa týka divadelných jubileí a môjho osobného diletantizmu, otvorene priznávam, že napriek šarmu docenta Jaborníka a záujmu o históriu (povedal by som, že som celkom knihomoľ), zvíťazila moja averzia k ľudáckej spisbe a počas štúdia VŠMU sa mi podarilo absolvovať asi tri prednášky z dejín slovenského divadla, kým som pochopil, že je to stratený čas a že sa história slovenského divadla sa začína Blahom Uhlárom.

Peter Pavlac

Slovné spojenie „divadelné jubileum“ ma znepokojuje z dôvodu indikácie niečoho, čomu občas voľne  hovoríme „dátumová dramaturgia“. Keď zlyháva dramaturgická kreativita, otvára sa kalendár. Samozrejme, preháňam. Inštitúcie majú do istej miery povinnosť „jubileá“ reflektovať (herci/režiséri/autori/…/). Dávať význam kultúrnej minulosti pripomínaním si toho podstatného je súčasť budovania si identity. Rovnako však i v týchto prípadoch je zásadná pravdivosť(!). Tam, kde sa pravdivosť končí, začínajú sa propaganda a ideológia. Tie síce na čas dokážu ovládnuť mentálny priestor komunity, ale ich virtualita ich raz tak či tak zradí.


číslo 4, ročník 18, ISSN 2989-3666